Ako vznikol urbár na Slovensku.

 Urbár sa dá voľne preložiť ako mestská pozemková kniha zaznamenávajúca poddanskú pôdu, ktorej vlastníkom je zemepán a držiteľom urbárny sedliak. Inými slovami je to teda súpis celkovej poddanskej pôdy a stanovenie povinnosti poddaných voči zemepánovi. Okrem obhospodarovania pôdy musel poddaný zemepánovi ročne odvádzať 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec, holbu masla, 6 funtov konopného plátna, 30 poddaných spolu 1 teľa a za 4 usadlosti poskytnúť jednu dlhú furmanku (4 dni).

 V tomto kontexte ide o organizačnú štruktúru pozemkového spoluvlastníctva spravidla v rámci jednej dediny. Urbarialista-urbárnik je člen urbárskeho spoločenstva. 

Po stáročia nepokojných a vojnových pomerov pripútavania poddaných k pôde a následkom zaostávania hospodárskeho vývoja bola situácia v Uhorsku neutešená. Vyžadovala opatrenia na hospodársku rekonštrukciu a modernizáciu. Mária Terézia a jej syn Jozef II. prijímali za týmto účelom množstvo nariadení a opatrení. Aby zamedzili ďalšiemu svojvoľnému zvyšovaniu urbárskych povinností poddaných-nevoľníkov začala Mária Terézia s novou právnou úpravou pomerov a v celokrajinskom meradle určila poddanské povinnosti. Takto sa  upravili vzťahy medzi zemepánmi a poddanými. Išlo o tzv. Tereziánsku urbársku reguláciu,  ktorá začala vydaním urbárskeho patentu v roku 1767 a skončila sa v rokoch  1770-1772  zavedením celokrajinského urbára. 

Táto reforma síce určila maximálne hranice dávok a povinností poddaným, no nijako nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľníctvo.

Aj Jozef II. Pokračoval v agrárnej reforme svojej matky a v roku 1785 zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. V českých krajinách sa mu to podarilo už v roku 1781.  Zaniklo týmto patentom večné priputanie roľníka k pôde, priznala sa osobná sloboda i právo voľne nakladať s hnuteľným majetkom. Rozhodnutím–patentom zo dňa 20.4.1785 vzniklo nové katastrálne rozdelenie chotárov a podarilo sa ho v Uhorsku dokončiť za 4 roky. 

 Základný nedostatok tereziánskeho urbára spočíva v tom, že kým maximálnu hranicu feudálnej renty určil jednotne,  rozsah chotárskeho gruntu bol v každej stolici iný. Regulácia tiež nerozdelila ťažko obrábanú kopaničiarsku pôdu od úrodnej pôdy na dolniakoch.  

Takýmto zafixovaním výmery poddanskej pôdy roľníci už nemohli nadobudnuť ďalšiu pôdu a ani zemepán nemohol byť donútený k prídeleniu pôdy mnohopočetným rodinám.

 V rámci vypracovávania urbárov pre jednotlivé obce a panstvá sa vyznačili v Uhorsku sessie – usadlosti – dediny. Priemerná celá usadlosť bola stanovená na 1925 jutár ornej pôdy a k nej priľahlé pasienky .

 Základom naturálnych dávok poddaných bol deviatok z úrody a v platnosti zostával tiež cirkevný desiatok. Zemepán vyžadoval robotovať 52 dní do roka so záprahom alebo 104 dní pešo,  za dom zaplatiť daň tzv. cenzus 1 zlatý  ročne, porúbať 1 štvrtinovú siahu dreva a 3 dni robiť honca na poľovačkách.  

Podstatné bolo, že urbárska-poddanská   pôda zachytená v urbári sa po zrušení poddanstva v roku 1848 stala podkladom pre jej prechod do súkromného vlastníctva poddaných, ktorí na nej pracovali.